Jednou z mála športových disciplín, ktoré mali svetovú premiéru na území Slovenska, je jazdecká drezúra. Podľa historických prameňov (uznala ich aj Medzinárodná jazdecká federácia - FEI), sa tak stalo 25. apríla 1873 v bratislavskej krytej jazdiarni, ktorá sa až do roku 1908 nachádzala na dnešnej Ulici M.R. Štefánika. Tieto preteky zorganizovala viedenská spoločnosť Campagnereiter-Gesellschaft (založená v roku 1872) a štartovali na nich nielen dôstojníci a poddôstojníci rakúsko-uhorskej armády, ale aj civilní jazdci.

       Bratislava bola s jazdectvom úzko spätá už od stredoveku, a to prostredníctvom rytierskych turnajov. Podľa zachovaných historických dokumentov sa jeden z prvých konal 13. septembra 1563 pri príležitosti korunovácie uhorského kráľa Maximiliána II.. Okrem súbojov rytierov sa na pravom brehu Dunaja uskutočnili aj konské dostihy. V obobí renesancie sa do pozornosti dostalo klasické jazdecké umenie, ktoré sa vyvinulo v európskych jazdeckých halách po tom, čo došlo k objaveniu prác gréckeho vojvodcu Xenofóna (430 až 353 pr. Kr.). V 16. storočí ich preložil Talian Frederigo Grisone, ktorý v roku 1532 založil v Neapoli prvú jazdeckú akadémiu. Kone v nej učili "cviky nad zemou" - vzopnutia, skoky a vykopnutia (dodnes ich predvádzajú v Španielskej škole vo Viedni a v Cadre Noir v Saumure), ktoré vyznačujú hranicu medzi drezúrou ako športom a jazdeckým umením. Keď v roku 1572 založili vo Viedni Španielsku jazdeckú škola na vzdelávanie šľachty v jazdeckom umení (jej súčasné sídlo tzv. Zimnú jazdiareň (75x18 m) postavil v rokoch 1729 až 1735 Josef Emanuel Fischer von Erlach) a v Lipici pri Terste v roku 1580 vznikol žrebčín s chovom lipicanov, záujem o výcvik koní na území Rakúska a Uhorska stúpol. Neskôr k tomu prispel aj František I. Štefan Lotrinský, ktorý v roku 1736 začal v Kopčanoch pri Holíči budovať veľký žrebčín (jeho manželka cisárovná Mária Terézia ho v roku 1765 povýšila na cisársky a kráľovský). Pôvodne sa v ňom chovali beluše a vraníky starokladrubského plemena a v menšom počte aj lipicany, španielske a taliansko-španielske kone. Chov karosiérov (kočiarových a ťažných koní) v Kopčanoch zanikol v roku 1779 a žrebčín sa preorientoval na chov športových (jazdeckých) koní, ktoré sa koncom 18. a začiatkom 19. storočia používali počas preslávených holíčskych honov na jeleňa, ale aj pod sedlo pre dôstojníkov armády. Jazdectvo bolo vždy dôležitou súčasťou uhorskej armády.Ťažkú jazdu reprezentovali kyrysníci, ľahší druh ťažkého jazdectva karabinieri. Osobitným druhom boli dragúni, ktorí spočiatku bojovali ako pechota a kone používali len na presuny.

       Ľahký druh jazdectva zastupovali husári, švališéri a od konca 18. storočia haličskí huláni, ktorých charakterizovala dlhá kopija. V Uhorsku sa formovali len husárske pluky, a preto služba Slovákov v iných druhoch jazdeckých plukov bola len náhodná. Prvé husárske pluky vznikli práve na území Slovenska. Známy bol najmä tzv. Holíčsky husársky pluk (tzv. cisárski husári), ktorý z vlastných prostriedkov zriadil František I. Štefan Lotrinský. Vo výzbroji a výstroji sa výrazne prejavila uhorská tradícia. Typickým odevom uhorského husára boli úzke nohavice, husto šnurovaný dolomán a vrchný krátky kožuštek (mentieka). Pokrývkou hlavy bol spočiatku kalpak, ktorý od poslednej tretiny 18. storočia nahradil čákov. Každý husár musel mať fúzy. Typickou zbraňou bola šabľa zavesená na honosnom opasku, krátka karabína a pár pištolí. Od roku 1850 sa husárska rovnošata výrazne zjednodušila - nosil sa krátky modrý kabátec (atila) s piatimi radmi zlatistých šnúr a vyšívané nohavice vo farbe kabátca.